Rozmýšľam či napísať môj príbeh... a ani nie preto, že by som nechcela ale snáď preto, že sa vždy rozľútostím a pokazím si tak zvyšok dňa. Zas na druhej strane možno niekomu pomôže moja skúsenosť.

Takže, s manželom sme sa spoznali pred 2 rokmi, ja som mala vtedy 30 a on 35, ale obaja tvrdíme, že to čakanie stálo za to. Po pol roku známosti som plánovane otehotnela (hneď na 1. krát) a za pár mesiacov sme mali aj svadbu.

Tehotenstvo bolo úžasné obdobie, aj keď som mala menšie trable. Mekol mi krčok a bývalo mi veľmi zle, ale do deviateho mesiaca som to myslím si celkom zvládla. Manžel je lekár a tak som aj chcela rodiť v nemocnici kde pracuje ako primár interného oddelenia. Staral sa o mňa jeho kamarát a zároveň primár gynekologie, príjemny človek a celý čas som mu veľmi dôverovala. Vlastne som si bola istá, že všetko dobre dopadne aj keď je to malá nemocnica a vybavenie na kritické stavy a situácie takmer žiadne. Naša Zuzka krásne rástla a ja som sa cítila posledné týždne asi naj za celé tehotenstvo.

Na poslednej poradni v 37. týždni mi namerali zvýšený tlak a spozorovala som mierny opuch nôh a tváre, ale ani tlak ani opuch nebol nijak alarmujúci. Bielkoviny v moči mi nezistili a tak som ostala doma, dufajúc, že do pôrodu to zvládneme doma. Ale tlak som mala aj večer vysoký 140/100, manžel je kardiolog, tak po konzultácii s mojim gynekológom mi nasadil DOPEGIT, ktorý sme mali naštastie doma. Tlak s liekmi klesol a my sme to ešte jeden deň riskli doma. Nakoniec sme sa ale rozhodli, že pôjdem na kontrolu a uvidíme. Po vyšetrení mi doktor povedal, že mám na jeho vkus veľa plodovej vody, vtedy ma prvý krát zamrazilo a prvý krát som zapochybovala či som v správnych rukách. Na sone mi povedali to isté a že si ma radšej nechajú v špitáli až do pôrodu. Ďalší deň na vizite som sa dozvedela, že sa dobre držím a snáď to ešte dokončím do 40 týždňa. Vtedy som bola v 38mom. Dúfala som, že to je ozaj tak ako hovoria, ale predtuchu som mala zlú. Dnes už viem, že si mám dôverovať a uvedomovať si svoje myšlienky.

Ďalší deň ráno po vizite a vyšetrení ma poslali na sono. Okrem môjho sonografistu tam bol aj môj lekár a ešte ďalší gynekolog a videla som že to neni asi dobre, aj keď tvárili sa akože "pohoda". Sonografista ma šokoval vetou, že síce plodovej vody je veľa, ale veď aj veľa odteče ..... čo dodať ....
Samozrejme skonštatovali, že placenta je ok, srdiečko bije ukážkovo a aj prietoky sú v norme. Cestou zo sona som začala krvácať, na oddelení ma vyšetrili a skonštatovali, že pôrod sa začal. Pôrod bol ľahký, hneď ako mi odtiekla plodová voda začali silné kontrakcie a pôrod rýchlo postupoval. Plodová voda bola už ale nazelenaná.
Lekár ma však ubezpečil, že sa to stáva a nemusím sa báť, srdiečko aj prietoky sú ok. Dôverovala som mu, rodila som prvý krát ale zdalo sa mi že všetko ma pod kontrolou, manžel bol pri mne a ja som sa cítila dobre a isto.

Zuzanka sa nám narodila po štyroch hodinách, ale nedýchala. Vtedy začal chaos. Napriek tomu, že som po vytlačení malej ostala pár minút v bezvedomí, nechali ma samu na stole a celé gynekologické oddelenie (!!!) ratovalo našu ZUZKU. Neonantológovia chaosili a stresovali, nakoniec ju resuscitoval manželom privolaný primár ARA. Vtedy nám ju zachránil, dýchala cez ventilátor a uložili ju do inkubátora. Narodila sa o štvrtej poobede, ale do Bratislavy ju dopravili až o pol noci (!) a to ide o vzdialenost 80 km (!!!)

Ani som ju nevidela .... na druhý deň som podpísala revers, aby som mohla ísť za ňou. Prvý krát som ju videla až na tretí deň. Bola krásna, vlasov mala viac ako ja:-) Také malé vlasaté, pokrčené a hlavne naše kačátko. Mala 2700 g a 49 cm. Proste úžasné bábo a nebyť tej hadičky cez ktorú dýchala vypadala ako zdravé spiace dievčatko. Všetky výsledky vychádzali celý čas negatívne, rástla, tolerovala moje mlieko, priberala, reagovala a predsa nikdy nedýchala sama. Bojovala 3 mesiace na Antolskej, kde sa o ňu úžasne starali. Celý team JIRS-ky bol úžasný, strostlivý a chápajúci.

Zomrela 25. apríla a s ňou zomrelo aj kúsok môjho srdca. Bolo to najhoršie obdobie môjho života, nič ma ešte tak nebolelo a nezlomilo ako jej odchod. Pomaly, veľmi pomaly sa z toho dostávame a tak ako na všetko aj na toto je nám najlepším liekom čas a naša láska. Do dnes sa nezistilo čo bolo príčinou toho, ze centrum dýchania bolo vyradené z činnosti. Jej ošetrujúca lekárka mi vravela, že za celú jej 20 ročnú karieru mala len 3 takéto "záhadné bábatka".

Po konzultácii so všetkými si myslíme, že osudný bol pre ňu ten môj zvýšený tlak a teda podcenenie príznakov zo strany gynekologov. Myslíme si, že išlo o skrytú gestózu. Predsa veľa plodovej vody musí niečo značiť, placenta mala infarkty, bola zelená plodová voda ...
to je predsa následok čohosi ..... čohosi čo v mojom prípade bolo podcenené a nezistené.

Žiaľ.

Je nám za ňou veľmi smutno, ale tak nejak viem, že už jej je dobre. Som veriaca a tak viem, že máme tam hore okrem nášho pána aj nášho anjelika. Snažím sa s tým zmieriť a naučiť žiť.

Minulý týždeň sme zistili, že som opäť tehotná, podľa tehotenskej kalkulačky som v 7mom týždni. Tešíme sa veľmi, berieme to ako dar od boha, ale je to už iná radosť. Dnes viem, že to, že som tehotná ešte neznamená že budem mať dieťatko. Modlím sa a verím, že tento krát to všetko dobre dopadne a takto o rok budeme mať krásne, zdravé bábo.

Minule som manželovi povedala, že by sa na nás už mohlo usmiať šťastie a on mi krásne odpovedal, že veď sa už usmialo, máme jeden druhého. Mal pravdu a ja ho za to veľmi ľúbim.

Tak nam držte prosím päste .....

Moja skúsenosť z tohoto celého je, že určite budem rodiť v Bratislave a všetkým tehulkam odporúčam ísť do čo najlepšie vybavenej nemocnice čo sa týka neonatologie aj gynekologie a to su u nás, žiaľ len veľké nemocnice. V nemocnici kde som rodila, bol personál milý, chápajúci a aj lekár mal moju plnú dôveru, oddelenie bolo čisté a vládla rodinná atmosfera, ale podľa mňa všetci tam profesionálne v tejto kritickej situácii zlyhali. Preto radšej vydržím nepríjemne sestry, špinu, nechápajúcich lekárov, otrasnú stravu, ale domov chcem ísť s krásnym a hlavne zdravým dieťatkom ....

To je moj príbeh. S pozdravom

Veronika
----------------------
Chcela by som aby sa môj príbeh doplnil o úžasnú správu.
Dňa 19.6.2009 sme sa spolu s manželom stali rodičmi krásnej, zdravej dcérky IZABEL.
Narodila sa o 2,5 týždňa skôr a mala 2700g/47cm, APGAR 8/10.
Toto sa nam podarilo aj vďaka odborníkom Doc. Korbel a Doc. Chovancova a naša vďaka patrí aj Dr. Hartmnovej za jej pomoc. Vďaka za ich profesionalitu a ľudský prístup.
Izabelka je veľmi podobná prvorodenej ZUZANKE, do dnešného dňa na ňu myslíme denne a do dnešného dňa mám oči vždy plné sĺz. Žiadne iné dieťatko nám ju nenahradí, ale Izabelka nám ju pripomína neustále ... je to náš malý zázrak.
Sme šťastní a konečne sa všetko otočilo k dobrému.

S pozdravom

VERONIKA