Ahojte, čítam tu Vaše príbehy a nedá mi nepodeliť sa aj o ten svoj. Aj keď na to dodnes zle spomínam. Môj príbeh sa začal pred šiestimi rokmi, kedy sme s partnerom (teraz už bývalým) chceli mať dieťa. Pokúšali sme sa o to štyri roky, no bohužiaľ. Po niekoľkých návštevách gynekológa a častých vyšetreniach znela moja diagnóza: Nikdy neotehotnieš prirodzenou cestou! Máš pokrútené vaječníky a maternicu uloženú inak, ako by mala byť.

No čo už, so slzami v očiach a utrápená som sa ale naďalej nevzdávala. Nič. Po čase sme sa s partnerom rozišli – nie kvôli tomuto problému.

Dva roky som bola sama, až prišiel môj terajší manžel. Poznali sme sa už dlhšie z práce, skôr z videnia, až jedného dna sme sa dali do reči a ruka bola v rukáve. Samozrejme som mu o svojom probléme povedala a úprimne povedané, čakala že sa na mna vykašle, ale jemu to vôbec neprekážalo. Samozrejme sme si ani v sexe nedávali pozor. Veď načo?? Otehotnieť nemôžem.

O mesiac som išla k lekárovi s tým, že mám zápal a že mi to kvôli tomu asi mešká (meškalo tri týždne). Robila som si naivne aj test, a bol negatívny. Po príchode do ambulancie a vyšetrení moja diagnóza znela: máš zápal a si tehotná!!

PROSÍM?????

Ako je to možné?? Veď ste mi hovorili že nikdy neotehotniem prirodzenou cestou – bez odpovede lekára. A môj partner?? Veď sme spolu mesiac! Keď som prišla domov a oznámila mu túto správu, veľmi sa potešil. Rodina bola z toho síce zošokovaná, ale boli radi. Z oboch strán to bolo prvé vnúča. Lenže nikdy nemôžete byť šťastný stále. Moje ďalšie problémy nastali začiatkom 4. mesiaca tehotenstva.

„Dieťaťko nie je v poriadku, má obrovskú cystu v brušnej dutine, ktorá mu tlačí na všetky orgány a ako bude rásť, tak orgány sa nebudú vyvíjať“.

Po tomto ma okamžite môj doktor poslal do nemocnice na vyšetrenia. Tak som išla do špitálu, kde nado mnou stáli 3. lekári a všetci sa zhodli: „musí to ísť preč“!

Zaliali ma slzy, a to nehovorím o mojom partnerovi. Prvý krát som videla plakať chlapa. Lekári nám nedávali absolútne žiadnu šancu. Na rozmyslenie, či pôjdem na potrat, alebo to riskneme a budeme mať „určite“ postihnuté dieťa, som mala 2 dni. Po mnohých zvažovaniach sme sa rozhodli pre prvú možnosť, aj keď s ťažkým srdcom. Zbalila som si tašku a zavolala svojmu doktorovi, a on mi do telefónu oznámil: na potrat je neskoro, keďže ešte nemáš žiadne deti, nebudeme riskovať. Nemuselo by sa to podariť a už by si ich nemusela nikdy mať. Potrat sa nekonal – nikto si to nechcel zobrať na svedomie.

Na moju otázku „čo teraz“? mi odpovedali: dieťa budete ďalej nosiť a uvidíme ako sa to bude vyvíjať ďalej. V prípade, že sa to bude uberať zlou cestou, vyvoláme vám v 6. mesiaci pôrod a porodíte mŕtve bábo. Po tomto som sa už psychicky zrútila a nebyť môjho partnera a rodiny, asi by som už niekde skončila.

O mesiac na to som absolvovala amniocentézu, tie, ktoré zažili, vedia čo sú tri týždne dlhého čakania na odpoveď: je vaše dieťa postihnuté alebo nie? Našťastie všetko dobre dopadlo a my sme sa dozvedeli, že čakáme zdravé dievčatko.

Tehotenstvo pokračovalo, a na moje želanie bez problémov. Doktori krútili hlavami, že čo som s tým dieťaťom robila, keď tá cysta úplne zmizla. Po uplakanom deväťmesačnom tehotenstve som nakoniec 19. októbra 2006 porodila krásnu zdravú dcérku, ktorá nám robí ustavične radosť – nemusela tu už dávno byť. Chcem len všetkým tým, čo sa pokúšajú, ale aj tým čo čakajú bábo povedať, nikdy sa nevzdávajte a neverte doktorom všetko, čo Vám povedia!!

Lenka


Mate aj Vy svoj pribeh s ktorym by ste sa chceli podelit s ostatnymi? Poslite ho aj s fotografiami na adresu tehotenstvo zavinac gmail.com.